Bl. Pavel Gojdič

7. marca bol ustanovený za titulárneho biskupa harpašského; za biskupské heslo si zvolil myšlienku „Boh je láska, milujme ho!“; 25. marca bol konsekrovaný na biskupa v Bazilike sv. Klimenta v Ríme; po biskupskej vysviacke navštívil Baziliku sv. Petra v Ríme, kde sa pomodlil na hrobe sv. Petra; 29. marca ho spolu s biskupom Dionýzom Nyáradim prijal na osobnej audiencii pápež Pius XI. a pri tejto príležitosti mu daroval zlatý kríž so slovami: „Tento kríž je iba slabým symbolom tých veľkých krížov, ktoré na teba zošle Pán Boh, môj synu, v Tvojej biskupskej službe“;

1928 – povolal do Prešova sestry služobnice Nepoškvrnenej Panny Márie, aby tu prevzali starostlivosť o budúci sirotinec;

1932 – 11. septembra vykonal posviacku základného kameňa eparchiálneho sirotinca;

1933 – spolu s biskupom Dionýzom Nyáradim posvätili jedno krídlo novej budovy sirotinca;

1934 – 1. mája začal sirotinec svoju činnosť;

1936 – zriadil gréckokatolícke gymnázium v Prešove;

1939 – 25. januára vydal pastiersky list o rasizme a medzinárodnej situácii; 13. apríla bol menovaný za administrátora Apoštolskej administratúry Mukačevskej eparchie na území Slovenska; 22. novembra, po nátlaku predstaviteľov autoritatívneho režimu prvej Slovenskej republiky, abdikoval z úradu administrátora Prešovskej eparchie;

1940 –19. júla bol menovaný pápežom Piom XII. za sídelného prešovského biskupa; 8. septembra sa uskutočnila slávnostná intronizácia;

1942 –16. mája napísal list na adresu chargé d´affaires v Bratislave, v ktorom razantne kritizoval deportácie židov zo Slovenska a prostredníctvom diplomatických vzťahov s Vatikánom požadoval aj odstúpenie prezidenta Jozefa Tisa;

1943 – vyhlásil Eucharistický rok, od 31. októbra 1943 do 18. júna 1944;

1944 – vyhlásil Mariánsky rok, od 14. októbra 1944 do 28. augusta 1945;

1946 – 15. januára Svätá stolica potvrdila jurisdikciu prešovského biskupa na celé územie Československa;

1947 – 11. mája konsekroval pomocného biskupa Vasiľa Hopka spolu s pražským arcibiskupom Jozefom Beranom a košickým biskupom Jozefom Čárskym v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove;

1950 – 28. apríl – po tzv. Prešovskom sobore a následnej likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi v Československu bol internovaný vo vile bývalého ministra vnútra prvej ČSR Juraja Slávika pri Štrbskom plese vo Vysokých Tatrách a predstavitelia totalitného režimu naňho vyvíjali nátlak, aby prestúpil do Pravoslávnej cirkvi; v júni bol eskortovaný do kárneho kláštora v Báči; 17. júla bol oficiálne zatknutý; v septembri nasledoval prevoz do povestnej väznice v Prahe – Ruzyně, kde bol spolu s ďalšími biskupmi podrobený krutému mučeniu a príprave na, už skôr bezpečnostnou komisiou ÚV KSČ odsúhlasený, súdny proces proti vlastizradným biskupom;

1951 – 10. až 13. január – monsterproces proti vlastizradným biskupom, ktorý sa konal v Bratislave a súd ho uznal vinným; rozsudok vykonštruovaného súdu znel: odsúdený na doživotie, konfiškácia majetku, peňažný trest vo výške 200 000 Kčs a strata občianskych práv; nasledovala strastiplná púť komunistickými väznicami, akými boli Praha – Ruzyně, Valdice, Ilava, Leopoldov a ďalšie;

1953 – na základe amnestie mu bol zmiernený doživotný trest na 25 rokov odňatia slobody; vtedy mal biskup 66 rokov a jeho zdravotný stav sa stále zhoršoval; ďalšie žiadosti o amnestiu, vzhľadom na už spomínaný zlý zdravotný stav a vek, boli však vždy zamietnuté;
1958 – pápež Pius XII. zaslal trpiacemu biskupovi pri príležitostí jeho 70-tín telegram, v ktorom ho ubezpečil, že nezabúda na svojho hrdinského syna;

1960 – 17. júla – pobyt v komunistickom väzení sa mu stal osudným; zomrel v Leopoldove vo veku 72 rokov, deň svojich narodením na následky mučenia, ako aj neľudského zaobchádzania vo väzniciach komunistického Československa; správa väznice, ako aj KSS sa ho báli aj po smrti, a preto odmietli telo vydať pozostalým; v tichosti pochovali na väzenskom cintoríne a hrob označili len číslom 681;

1968 – 29. októbra, v dôsledku uvoľnenia spoločensko-politických pomerov v Československu, štátne orgány po mnohých prieťahoch dovolili exhumáciu biskupových telesných pozostatkov s následným prevezením do Prešova. Rozhodnutím normalizačných úradov po sovietskej okupácii museli byť premiestnené do krypty Katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Prešove;

1983 – Pittsburská gréckokatolícka metropolia v USA dala podnet na proces kanonizácie biskupov P. P. Gojdiča, OSBM, T. Romžu a V. Hopku. Kongregácia pre kauzy svätých vydala na žiadosť Pittsburskej metropolie Nihilobstat (niet námietok) na započatie procesu ich beatifikácie;

1990 – 27. septembra bol súdne rehabilitovaný; In memoriam mu boli udelené viaceré vyznamenania; medzi najvýznamnejšie patrí Rád T. G. Masaryka II. triedy a Pribinov kríž I. triedy;
1995 – pri svojej historickej návšteve Slovenska sa pápež sv. Ján Pavol II. pomodlil pri hrobe biskupa – mučeníka Pavla Petra Gojdiča, OSBM v kaplnke Katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Prešove;

1998 – 17. júla bola v kaplnke Gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove oficiálne otvorená diecézna fáza procesu blahorečenia biskupa Pavla Petra Gojdiča, OSBM;

4. novembra bol pápežom sv. Jánom Pavlom II. na Svätopeterskom námestí v Ríme vyhlásený za blahoslaveného;

2003 – 11. novembra mu bol vedením mesta Prešov in memoriam udelený titul čestný občan mesta Prešov;

2004 – 21. decembra mu Prešovský samosprávny kraj in memoriam udelil cenu PSK za duchovnú formáciu prešovského regiónu, za trvalé svedectvo života podľa pravdy a za pozitívne zviditeľnenie prešovského regiónu a mesta Prešov;

2007 – Komisia inštitúcie YadVashem v Izraeli na svojom zasadnutí 6. augusta 2007 rozhodla o udelení in memoriam vyznamenania Spravodlivý medzi národmi, čo bolo potvrdené 30. októbra 2007 Najvyššou súdnou radou štátu Izrael;

2008 – 27. januára – za účasti najvyšších štátnych predstaviteľov prevzal z rúk veľvyslanca štátu Izrael in memoriam vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi prasynovec bl. biskupa Gojdiča Ing. arch. Ivan Gojdič, ktorý ho následne odovzdal prešovskému arcibiskupovi a metropolitovi Jánovi Babjakovi, SJ.