„Dňa 5.augusta 1990 šla Ivetkina mama na čučoriedky. My sme chceli, aby nás vzala do lesa, a šli sme tiež. S Ivetkou a Miťom sme však šli na Zvir. Bolo pekné počasie. Ivetka to na Zvire poznala, lebo sem chodila hrabať seno. Hovorila, že je tam veľmi pekne a že sem budeme chodiť. Rozprávala nám tu rozprávky, hrali sme sa, vystrájali a tancovali – i na tej lavičke, na ktorej potom sedávala Panna Mária. Poobede sme mali odpočinok. Urobili sme si oheň a všetko, čo sme mali – chlieb, slaninu, klobásu, všetko sme pokrájali na malinké kúsočky. Až pri ohni sme zistili, že to nemôžeme dať na palicu. Takže sme to ani neopiekli.
Vtedy tu bolo veľa stromov, medzi ktorými sme počuli, akoby dačo chodilo hore – dolu. Mysleli sme si, že sú to nejaké zvieratá. Preto sme zahasili oheň a vbehli do chatky. Avšak kroky začali chodiť okolo majdanu. Bola to už stará chatrč, medzi brvnami boli medzery, tak sme pozerali von, čo sa deje. Nikde nikoho nebolo. Začali sme sa veľmi báť. Buchot neustával. Plánovali sme, čo urobíme, keď niekto vojde. Že sa postavíme na stôl, že vojdeme na pôjd, že sa budeme brániť veľkým kľúčom od majdanu. Avšak vždy, keď sme si povedali, kam sa skryjeme, začal buchot nad nami, okolo nás, všade. Bolo to beznádejné, mysleli sme si že nám už nič neostáva na únik. Ujsť do dediny, to nám absolútne nenapadlo. Báli sme sa, že sú to nejakí Poliaci, a keď to už bolo všade okolo nás, myslela som si, že sa zbláznim.
Tak Miťo povedal, aby sme sa začali modliť Otčenáš, Raduj sa – k anjelovi strážcovi. Iveta sa ešte pomodlila Zlatý otčenáš a potom ešte povedala: Mária, Matka naša, skry nás pod svoj plášť. To jej vtedy prvýkrát napadlo. Nikdy predtým sa to nemodlila. Vtedy sa urobila v izbičke žiara. Mysleli sme, že je to od slnka. Po určitom čase sa urobila tá istá a potom sme videli v strede izbičky krásnu mladú Pani…
My sme nič nepovedali, ani Iveta, ani ja. Pani stála uprostred izbičky, my s Ivetou sme sa rozprávali o niečom inom. Keď som sa znova pozrela na mladú Pani, sedela na lavičke pri dverách. My s Ivetkou sme si najprv každá pre seba mysleli, že sa nám niečo marí. Potom mi napadlo, že sa spýtam Ivety, či náhodou tiež niečo vidí. Iveta povedala áno, že tú Pani vidí aj ona. Tak sme si ju navzájom opísali. Všetko sa nám zhodovalo a to nás utvrdilo, že ju obidve naozaj vidíme. Pani sa podobala obrazu v kostole.
