Na Západe
Na Západe má mariánske myslenie svoj charakteristický rys: je citlivejšie na problémy človeka, venuje väčšiu pozornosť Máriinej „osobe“, uznáva v nej úplnú svätosť a dokonalý etický vzor, ukazuje jej vzťah s Cirkvou.
Rozhodný odporca ariánov Hilár z Poitiers († 367) verí, že „Boží Syn sa narodil z Panny a Ducha Svätého pre spásu ľudského rodu“ (De Trin. 2,24): Mária teda plní nevyhnutnú úlohu v pláne spásy. Máriu posvätil a posilnil Duch Svätý, ktorý na ňu zostúpil (De Trin. 2,26). Máriino slávne panenstvo vysvitá z uskutočnených proroctiev a zo správne vysvetlených evanjeliových pasáží (porov. Com. Mt. 1,1-4).
Jeden z najdôležitejších predstaviteľov západnej mariológie Ambróz Milánsky († 379) ukazuje hlbokú úctu k Márii, a to pre jej špecifickú úlohu v tajomstve vykúpenia a pre jej príkladnosť kresťanského života. Z dogmatického hľadiska Ambróz zdôrazňuje tradičnú doktrínu Cirkvi: „Kristus je zrodený z Panny, aby ľudia uverili, že pochádza od Boha“ (De fide 5,54). Z eticko-spirituálneho hľadiska Ambróz každým argumentom nástojí na Máriinom trvalom panenstve, pričom reaguje proti nactiutŕhačom. Mária vyžaruje čistoty a krásu cností, je vzorom počúvania a pozornosti na Božie slovo, je vzorom starostlivej lásky k chudobným (De virg. 2,6-15), delí sa so Synom o bolesť mučeníctva, keď prejavuje odvahu pod krížom (De inst. virg. 6,49; Exp. Lc. 129). Z ekleziologického hľadiska Ambróz ako prvý na Západe ustanovuje typologický paralelizmus medzi Cirkvou a Máriou: ako Mária, tak aj Cirkev je pannou a matkou (Exp. Lc. 2,7), a každá duša môže zrodiť vo viere Krista a ukazovať ho podľa Máriinho príkladu vo svojom živote (Exp. Lc. 10,24-25).
Erudovaný mních, prekladateľ a exegéta Hieronym († 420), ktorý je ostrý a hryzavý v polemikách, trvá na trvalom panenstve Márie proti popieračom (heretikom Helvídiovi a Joviniánovi), pričom sa odvoláva na biblické a filologické argumenty, na argumenty slušnosti a mlčania evanjelií (Adv. Helv. 4-8; Adv. Iovin. 1,32). Hieronym vysvetľuje, že „prvorodený“ znamená „narodený ako prvý“, a nie že potom nasledovali ďalší súrodenci (In Mt. I,1,25), a že v Ježišových „bratoch“ sú označení „bratanci“ (In Mt II, 12,45 a Adv. Helv. 14-15). Hieronym verí, že aj Jozef – nie starý vdovec, ako si vymýšľajú apokryfy, ale robustný mladík – zostal panicom (Adv. Helv. 19). Svoje tvrdenie Hieronym využíva na zdôraznenie nadradenosti panenského stavu nad manželským stavom (Adv. Helv. 20). Hieronym ukazuje Máriu ako vzor panenského života z dôvodu jej osobnej svätosti (Ep. 22,38), zvlášť pre tých, ktorí meditujú Božie slovo (Hom. De nativ.).
Najväčší spomedzi latinských cirkevných otcov Augustín († 430) ponúka hlboké intuície a perspektívy na mariánskom poli a úzko spojil Máriu s tajomstvom Krista a Cirkvi. Augustín, ktorý háji absolútnu nezaslúženosť milosti proti pelagiánskym heretikom, uznáva, že Mária je po Kristovi v centre božského predurčenia, ktoré ju vybralo a darovalo ľudstvu ako čistú milosť (In Ioh. 8,9; Serm. 69,3,4). Zatiaľ čo ľudstvo je nakazené prvotným hriechom, pretože prichádza na svet skutkom žiadostivosti, Kristus bol od neho uchránený skrze svoje panenské počatie (Serm. 214,6; Ep. 187,31). Ako Božia Matka a Panna je Mária celá svätá, vylúčená z akejkoľvek poškvrny osobného hriechu (De nat. et. gr. 36,42), nielen v dôsledku svojho úsilia, ale hlavne skrze Božiu milosť, a nebola vydaná moci diabla následkom svojho narodenia (Op. imp. c. Iul. 4,122). Mária venovala svoje panenstvo Bohu istým druhom predsavzatia alebo sľubu už pred Zvestovaním Pána (Serm. 186,1 a 291,5). Máriina veľkosť spočíva hlavne v tom, že bola Kristovou učeníčkou (Mária nie je blaženejšia preto, lebo bola Kristovou matkou, ale pretože bola Kristovou učeníčkou: Serm. 72A, 7 = Denis 25,5), že plnila Božiu vôľu (In Io. 10,3), že dala svoje materstvo do služby viery a lásky (De virg. 3,3). Podľa Augustína vzťah Mária-Cirkev sa prejavuje v rovine inklúzie („Mária je súčasťou Cirkvi, jej svätým údom, najvynikajúcejším údom“: Serm. 72A,7 = Denis 25,7), v rovine podobnosti (Mária porodila Krista a Cirkev rodí deti duchovne skrze sviatosti: Serm 72A,7 [= Denis 25,7] a 192,2), v rovine kooperácie a príkladnosti (Mária svojou láskou spolupracuje na zrode detí Cirkvi: De virg. 6,6).
Lev Veľký († 461) je hlavným protagonistom Chalcedónskeho koncilu, kde prostredníctvom svojich zástupcov autoritatívne a účinne zasiahol proti monofyzitickej heréze, ktorú obhajoval Eutyches (tento mních tvrdil, že v Kristovi po vtelení bola len jedna prirodzenosť, božská prirodzenosť, ktorá absorbovala ľudskú prirodzenosť). Lev vysvetľuje, že Kristus tým, že sa narodil zázračným panenským spôsobom z Matky, „prijal jej ľudskú prirodzenosť“ (Ep. 28,4), a tak „skutočnosť a pravdivosť Kristovho tela vychádzajú a pochádzajú z Máriinho tela (Ep. 28,1). Ježišovo narodenie z Panny je predobrazom nášho duchovného zrodenia v krste (Serm. 24,3): v obidvoch prípadoch je účinnou príčinou Duch Svätý (Serm. 29,1). Lev nás ďalej pozýva kontemplovať Máriinu „obdivuhodnú vieru“ predovšetkým v tajomstve Zvestovania Pána (Serm. 26,1).
Prvé štyri ekumenické koncily
Ekumenické koncily boli významnými chvíľami pre Cirkev, pretože potvrdili vieroučné pravdy, ktoré všetci veriaci majú vyznávať, a odmietli herézy.
Prvé dva koncily (v Nicei v roku 325 a v Konštantínopole v roku 381) definovali božstvo Krista a Svätého Ducha, pričom vyvrátili ariánov a pneumatomachov. Dva nasledovné ekumenické koncily (v Efeze v roku 431 a v Chalcedóne v roku 451) pojednávali kristologické otázky, pričom uznali Kristovo dokonalé božstvo a dokonalé človečenstvo proti nestoriánom a monofyzitom.
Pretože Máriina osoba je pevne spätá s Kristovou osobou, na konciloch nechýbajú výslovné odkazy na jej úlohu matky. Prvý koncil sa ohraničil na definovanie, že Kristus „sa vtelil a stal sa človekom“ (Conciliorum Oecumenicorum decreta =COD 5), pričom na Máriu narážal implicitne. Na druhom ekumenickom koncile sa doplňuje: „A vtelil sa z Ducha Svätého a Márie Panny“ (COD 24): teda explicitne sa uvádza Máriina materská úloha, vkladá sa jej meno do vyznania viery a označuje sa ako Panna. Na treťom ekumenickom koncile je Mária vyhlásená za „Bohorodičku“ (Theotokos), pretože je matkou Krista, jedinej božskej osoby, v ktorej sú nedeliteľne spojené dve prirodzenosti (COD 41-42). Na štvrtom ekumenickom koncile sa vyhlasuje, že jeden a ten istý Syn, Kristus, je jednej podstaty s Otcom skrze božstvo a jednej podstaty s nami skrze človečenstvo, pretože sa narodil z Márie Panny a Bohorodičky pre našu spásu (COD 86): Mária teda garantuje autentickosť Ježišovej ľudskej prirodzenosti, ktorá zostáva odlišná od božskej prirodzenosti aj po tom, čo sa spojila s osobou Slova (Loga).
Záverečné obdobie éry cirkevných otcov
Vo svojom poslednom období patristická mariológia preberala a rozširovala tradičné prvky, ktoré sa týkali zvlášť Máriinej osoby a jej vznešených cností. Prekvitala homiletická literatúra, ktorá vyvyšuje Božiu Matku. Šírili sa prvé mariánske sviatky. Rozvíjal sa kult a úcta k Panne. Na Východe sú politická a náboženská moc úzko späté. Na Západe sa pod tlakom invázií rozpadlo Rímske impérium a vznikli románsko-barbarské kráľovstvá. Avšak Východ i Západ boli jednotní v chvále a úcte k Márii.
Na Východe najväčší grécky hymnograf Roman Sladkopevec (cca. † 560) zhmotňuje v poetickej forme svoju úprimnú úctu k Panne Matke: je fascinovaný veľkosťou tajomstva Márie, významnej svedkyne Kristovho vtelenia a jeho dokonalej učeníčky. Sladkopevec zdôrazňuje najvýznačnejšie chvíle Máriinho života s Kristom (Zvestovanie, Narodenie, Predstavenie v chráme, Svadba v Káne, prítomnosť pri Ukrižovaní). Zachytáva jej autentické ľudské postoje a predovšetkým ju ako prostredníčku ľudského rodu prosí o príhovor (Hym. Nat. II, 11).
Slávny hymnus Akathistos od anonymného autora (5. – 6. stor.) je skutočne majstrovským dielom, ktoré oslavuje Máriu ako Bohorodičku, pannu, nevestu a pomocníčku kresťanského ľudu.
Novým mariánskym prúdom, ktorý bol široko rozvíjaný, je Máriinho „zosnutie“ (na Západe nanebovzatie): prvý príklad predstavuje Homília o nanebovzatí od Teotecna z Livie (6.- 7. stor.), ktorý používa aj biblické a dogmatické argumenty, aby zdôvodnil slávne do neba vzatie Márie s dušou i telom. Modest Jeruzalemský († 634) vo svojej slávnej Homílii o zosnutí tvrdí, že Máriino telo, pretože bola Božou Matkou, nepoznalo rozklad. Spis Život Márie, pripisovaný Maximovi Vyznávačovi († 662), opisuje narodenie Panny, hlavné udalosti spojené so životom Krista a nakoniec jej „zosnutie“ a prenesenie, a uzatvára sa prosbou k Božej Matke. Byzantská tradícia nanebovzatia sa vyjadruje vo veľkých otcoch 8. storočia: Germán Konštantínopolský († 733), ktorý podporuje mariánsku zbožnosť a kult svätých obrazov/ikon, rozvíja náuku o Máriinom prostredníctve a Máriino nanebovzatie považuje za korunováciu božského materstva (Hom. I in dorm.); Andrej Krétsky († 740), ktorý vykresľuje Máriu ako Božiu vyvolenú a vylučuje rozklad jej tela (Hom. II in dorm.); Ján Damaský († 749), ktorý oslavuje Máriu ako „milostiplnú od počatia“ (Exp. Fid. IV, 14), chváli jej slávne „zosnutie“ a jej účinné nebeské prostredníctvo (Hom. I in dorm.).
Na Západe nám Gregor z Tours († 594) podáva prvé svedectvo o Máriinom nanebovzatí (Mirac. lib. 1,4) a rozpráva o zázračných udalostiach, ktoré sa pripisujú zásahu Božej Matky (Mirac. lib. 1,9); veľký latinský básnik Venantius Fortunatus († cca. 600) obdivoval Pannu, definovanú „nový kvet zeme, ktorý nebo pestuje zhora“ (In laud. S. Mar. 204), oslavovanú ľuďmi i anjelmi, predpovedanú starobylými prorokmi (In laud. S. Mar. 3-8). Fortunatus pripomína jej príspevok k vykúpeniu (In laud. S. Mar. 119-126).
Izidor Sevilský († 636), osobnosť veľkého rozhľadu, dával značný priestor mariánskej náuke. Výslovne hovoril o trojakom význame mena Mária („Osvietiteľka“, „Hviezda morská“, „Pani“: Etym. 7,10,1). Izidor doplnil k menu Mária rozličné tituly inšpirované Bibliou (zavretá záhrada, zapečatený prameň, Pánova Matka, Boží chrám, Svätyňa Ducha Svätého: De ortu et obitu patr. 111). Tieto tituly boli neskôr znovu premyslené teológiou a spiritualitou. Len všeobecne sa Izidor zmieňoval o závere Máriinej pozemskej existencie (Izidor sa prikláňal skôr k prirodzenej smrti: porov. De ortu at obitu part. 112). Izidor vykresľoval Pannu Matku ako vynikajúcu postavu Cirkvi pre jej materstvo a panenskú plodnosť (Quaest. in Gen. 2,18; Alleg. 139). Veľmi ovplyvnil vizigótsku liturgiu, ktorá sa vyznačovala značnou prítomnosťou mariánskeho prvku.
Ildefonsus Toledský († 667), oduševňovaný hlbokou úctou voči Márii, neohrozene bráni jej panenstvo, pričom sa opiera o Písmo a Tradíciu a zdôrazňuje mimoriadnosť tohto zázraku (Libell. de virg. X,5; XI, 11). Ildefonsus sa viackrát obracia na Božiu Matku, aby dosiahol milosť, a zasväcuje sa jej ako „sluha“ v úplnej oddanosti (Libell. de virg. XII, 2.7).
V poslednom období cirkevných otcov teda došlo k mimoriadnemu rozkvetu mariánskej literatúry, predovšetkým v homiletickej oblasti: príslušní cirkevní otcovia venovali veľkú pozornosť historickej postave Márie, obdivovali jej morálnu veľkosť, vykresľovali ju ako vzor, ktorý treba napodobňovať pre praktizovanie evanjeliových cností, apelovali na jej nebeskú úlohu „slávnej Panej“. V tomto patristickom období sa veľmi rozvíjal mariánsky kult.
Cirkevní otcovia tým, že sa stali vykladačmi viery Božieho ľudu a jeho zbožnosť usmerňovali k triezvym a vyváženým formám, jasne demonštrovali svoju lásku k Panne Božej Matke.