Mariánska úcta

Cirkevní otcovia sú cirkevní spisovatelia – hlavne biskupi – prvých ôsmich storočí nášho letopočtu, ktorí pomohli vytvoriť poklad viery a kultúry Cirkvi: verne podávali Božie slovo; žili dôsledne kresťanské posolstvo, neraz až po mučeníctvo; boli privilegovanými svedkami Tradície, komentátormi a vykladačmi Svätého písma; šírili humanistické a sociálne hodnoty inšpirované kresťanstvom.

Doktrína o Panne Márii, ktorú nám odovzdali cirkevní otcovia, je dôležitá a smerodajná: cirkevní otcovia vypracúvajú svoje myslenie vo svetle novozákonných údajov, svedectiev viery a liturgického kultu, objasňujú dogmatické definície, vyvracajú heretické názory, vykresľujú Pannu ako vzor pre každého kresťana a ako príkladnú členku Cirkvi, privádzajú na správnu cestu ľudovú zbožnosť.

Vo svojich úvahách a vo svojej nábožnosti cirkevní otcovia vždy kontemplovali Pannu Máriu vo svetle vteleného Slova. Podstatným vzťažným bodom bol biblický údaj, základnou oblasťou bola kristologická. Cirkevní otcovia nehovoria o Márii priamo a systematicky, ale väčšinou v kontexte, keď komentujú Sväté písmo, keď dôkladne študujú Kristovu spásonosnú udalosť, keď vysvetľujú tajomstvo a kult Cirkvi.

Od prvých cirkevných otcov po Nicejský koncil (r. 325)

V tomto prvom období kresťanské komunity postupne ustaľujú podstatné prvky viery a kánon Nového zákona, konfrontujú sa so vzdelaným pohanstvom, s neústupným židovstvom, s rozmanitými gnostickými systémami: títo všetci, aj keď s rozličnými motiváciami, odmietajú Krista ako vteleného Boha, Mesiáša a Spasiteľa človeka a v dôsledku toho aj skutočné a panenské Máriino materstvo, ktoré zaisťovalo Kristovi reálne človečenstvo.

Ignác Antiochijský († cca. 110) ako prvý cirkevný otec prezentuje jasné a výslovné svedectvá o Máriinej osobe, ktorá je zapojená do Kristovej historickej udalosti: Máriino naozajstné materstvo je garanciou vtelenia Syna (porov. Tral. 9); jej panenské počatie je božským znamením: Kristus je „Boží Syn podľa Božej vôle a moci, narodený naozaj z panny“ (Smyrn. 1). Mária participuje na Božom spásnom projekte uskutočnenom v dejinách: „A zostalo skryté pred kniežaťom tohto sveta Máriino panenstvo a jej pôrod, ako aj Pánova smrť: tri ohromujúce tajomstvá, ktoré sa dovŕšili v Božom tichu“ (Eph. 19). Ignác teda proti dokétom bráni reálnosť vtelenia a potvrdzuje dvojaké Kristovo zrodenie: večné zrodenie z Boha Otca a pozemské zrodenie z Márie: „Jediný je lekár, božský a ľudský, zrodený i nezrodený, … a z Márie a z Boha, najskôr trpiaci, potom netrpiaci, Ježiš Kristus náš Pán“ (Eph. 7).

Filozof a mučeník Justín († cca. 165), verí v Máriino panenské počatie proti pohanom, ktorí ho považujú za mýtus, a pripomína Hebrejom naplnenie proroctiev, ktoré sa týkajú Panny (hlavne Izaiáš 7, 4: Panna počne a porodí syna: porov. Dial. 84). Justín ako prvý zavedie antitetický paralelizmus Eva – Mária (Dial. 100, 5), pričom postaví proti sebe postoje dvoch žien v dvoch historických chvíľach, počiatok ľudstva a zvestovanie: Eva prijme slovo hada a porodí neposlušnosť a smrť, Mária súhlasí s Božím slovom a vyprodukuje život. Svojou slobodnou odpoveďou viery Mária spolupracuje po boku Krista a v podriadenosti Kristovi na spáse ľudstva.

Irenej Lyonský († cca. 200) zohráva dôležitú rolu v mariológii. Irenej umiestňuje Pannu matku do jedinečného a nenahraditeľného postavenia v „ekonómii spásy“, ktorú uskutočnil Kristus. Irenej rozvíja súvzťažné témy rekapitulácie a recirkulácie: božské Slovo vtelením, narodením z panenskej zeme (totiž z Márie), zrekapituluje všetkých ľudí, potomkov Adama, ktorý sa narodil z panenskej zeme (Adv. haer. III, 18, 7); a okrem toho, ako Kristus vykompenzoval Adamovu neposlušnosť, tak podobne Mária v protiklade k Eve rozviaže uzol neposlušnosti a stane sa príčinou spásy pre seba i pre ľudský rod (Adv. haer. III. 22, 4) a „obhajkyňou“ Evy (Adv. haer. V, 19, 1; Epid. 33). Kto popiera Máriino panenské materstvo, pripravuje sa o dar večného života tým, že neprijíma protijed na záchranu života (Adv. haer. III, 19, 1).

Klement Alexandrijský († cca. 215) dosvedčuje vieru Cirkvi v Máriino panenstvo a stanovuje vzájomný vzťah medzi Máriou a Cirkvou tým, že ozrejmuje ich panenskú a materskú funkciu: obidve rodia panensky Krista (Paed. 1, 6, 21). Ako Mária, tak aj Cirkev darúva veriacim Slovo pravdy, na ktoré je úrodná (Strom. 7, 16).
Priblíženie medzi Máriou a Cirkvou je prítomné aj na takzvanom Aberciovom epitafe (začiatok 3. storočia): „Viera ma sprevádzala všade a poskytovala mi ako pokrm rybu z prameňa, najväčšiu, čistú, ktorú svätá panna chytila a rozdeľovala priateľom, aby sa ňou kŕmili natrvalo“ (DCAL 1, 69n.).

Hippolytovi († 235) sa pripisuje dielo Apoštolská tradícia, v ktorom čítame najstarobylejšiu formuláciu symbolu viery, týkajúcu sa reálneho materstva a panenskej plodnosti Márie, a výslovnú zmienku o Duchu Svätom: „Veríš v Božieho Syna Ježiša Krista, ktorý sa narodil z Márie Panny dielom Ducha Svätého…?“ (Trad. ap. 21). Mária, pripomenutá vo vrcholnej chvíli eucharistického slávenia, je vložená do schémy liturgickej anafory, odovzdanej Hippolytom, ako ústredný prvok spásonosnej udalosti v inkarnácii: „Vzdávame ti vďaky, Bože, za tvojho milovaného Syna Ježiša Krista, ktorého si poslal z neba do lona Panny. Keď prebýval v lone, vzal si telo a zjavil sa ako tvoj Syn, narodený z Ducha Svätého a Panny“ (Trad. ap. 4).

Najväčší latinský apolegét Tertulián († cca. 240) má významný vplyv na formuláciu latinskej teológie. Dôrazne obhajoval realizmus inkarnácie proti dokétom a gnostikom, pričom kládol dôraz na skutočnosť, že Kristus neprijal od Márie zdanlivé, ale skutočné ľudské telo: „Ak Boží Duch nezostúpil do materského lona, aby prijal telo z materského lona, na aký účel tam zostúpil? Ak si nič nevzal, bezdôvodne tam zostúpil“ (De carne Christi 19, 5). Prostredníctvom Márie sa Kristus spojí s prvým Adamom a zhrnie v sebe dedičstvo patriarchov (porov. De carne Christi 22, 6). Tertulián výslovne hovorí o Máriinom panenstve pred pôrodom, no javí sa zdržanlivejší, čo sa týka Máriinho panenstva pri pôrode a po pôrode (porov. De virg. vel. 6, 3; De monog. 8, 2): Mária splnila svoju podstatnú úlohu počatím Ježiša.

Origenes († cca. 254), jeden z najväčších kresťanských spisovateľov, ako exegéta, teológ a učiteľ duchovného života uvažuje nad Božím slovom, objavuje jeho rozličné zmysly, zakladá svoju teológiu na apoštolskej tradícii, pričom prináša svoj inteligentný príspevok. Svoju mariologickú náuku Origenes zakladá na Máriinom božskom a panenskom materstve: Mária panensky počala Syna (nie je to mýtus, ako sa domnieval Kelsos: porov. Contra Cels. 1, 37); Mária je celá svätá telom i duchom, je ženskou „prvotinou panenstva“ (Com. Mt. 10, 17). No Origenes zdôrazňuje predovšetkým „evanjeliový“ obraz Márie: je archetypom a vzorom každého kresťana, ktorý rodí Krista vo vlastnej duši, napreduje k dokonalému poznaniu vo viere a láske. Máriou žitá skúsenosť je vzorová pre putovanie v ústrety Slovu: Mária medituje nad božským Slovom (Hom. Lk. 6, 7), zbiera jeho odraz v živote – aj keď meč pochybností a utrpenia jej prenikne dušu (Hom. Lk 17, 6-7) –, z lásky sa snaží komunikovať Slovo (Com. Io. VI, 49). Origenes vyzdvihuje Máriinu morálnu nádheru, vykresľuje ju ako pútničku viery, ktorá radostne napreduje smerom k vrcholom dokonalosti (Hom. Lc. 7, 2).
Prvá dôležitá mariánska antifóna, zachovaná na papyruse z konca 3. storočia, Sub tuum praesidum, vyjadruje dôveru veriacich v ochranu Márie, ktorú vzývajú ako Bohorodičku: „Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička. Neodvracaj zrak od našich prosieb, pomôž nám v núdzi a z každého nebezpečenstva nás vysloboď, ty, Panna slávna a požehnaná.“

Od Nicejského po Chalcedónsky koncil (325-451)

Je to najdôležitejšie a najplodnejšie obdobie patristiky, aj pre mariológiu. Vyznačuje sa novou politickou situáciou (po uznaní náboženskej slobody v roku 313), úsilím „pokresťančiť“ kultúru a verejný život, otvorenosťou pre vplyv svetskej literatúry, úsilím o presné náukové formulácie v reakcii na rozličné herézy (hlavne na štyroch ekumenických konciloch: Nicea v roku 325, Konštantínopol v roku 381, Efez v roku 431, Chalcedón v roku 451), novými liturgickými poriadkami, rozkvetom kázania a hymnografie, dôležitosťou mníšstva. Keď cirkevní otcovia bránia božstvo a pravé človečenstvo Krista, vyzdvihujú podstatnú rolu Márie ako Božej Matky/Bohorodičky (Theotokos) a vyvyšujú ju ako vzor asketického života.

Na Východe

Veľký cirkevný historik Euzébius Cérazejský († cca. 340) analyzuje zmysel početných starozákonných proroctiev a, interpretujúc ich s mesiášskym a mariologickým kľúčom (predovšetkým Izaiáša 7,14: porov. Com. Is. 7,14 a Dem. Ev. VII,1,31-36), súdi, že Mária pochádza z Dávidovho rodu (Quaest. Ev. 1,9), a definuje Pannu ako „Celú svätú“ (Panagia: porov. Theol. eccl. III, 16,2).

Cyril Jeruzalemský († 387) v Katechézach ukazuje vhodnosť a mimoriadnosť Máriinho panenského počatia (Cat. 12,25-30) a objasňuje proti manichejcom, že inkarnácia nie je nedôstojná Boha: „Nehanbí sa prijať telo z údov ženy ten, ktorý stvoril tieto údy“ (Cat. 12,24). A okrem toho Svätý Duch, keď zostúpil na Máriu, „posvätil ju, aby mohla prijať toho, prostredníctvom ktorého bolo všetko stvorené“ (Cat. 17,6): Cyril teda ako jeden z prvých hovorí o posvätení Márie pri zvestovaní: Mária, ktorá bola ponúknutá Duchu ako priezračná a celá čistá, ponúka Bohu svoje nepoškvrnené telo pre vtelenie/inkarnáciu. Mária pod krížom je príkladom nezištnej a bezpodmienečnej „nežnej lásky“ pre všetkých ľudí (Cat. 7,9).

Smelý obhajca Kristovho božstva proti ariánom Atanáz († 373) zaradzuje postavu Panny Márie do kristológie. Panenské počatie je dôkazom božskosti vteleného Loga (Slova), je garanciou transcendencie Božieho Syna: vskutku počatie bez mužského prispenia prekonáva prirodzenosť a len pôvodca prirodzenosti to mohol urobiť (De incar. 8 a 18). Atanáz neústupne zdôrazňuje úplnosť ľudskej prirodzenosti, ktorú prijalo Slovo (Ad Epict. 5 a 7). A Slovo sa stalo človekom z Panny, aby nás zbožštilo (Ad Adelph. 4). Vo svojich asketických dielach Atanáz poukazuje na život Panny Márie ako na vzor pre zasvätené osoby, zvlášť pre panny, a to nielen z dôvodu jej vnútorných cností, ale aj vonkajšieho správania (porov. Ep. ad. virg. 89-95: no v skutočnosti Atanáz opisuje ideálne správanie kresťanskej panny zo 4. storočia; je to známy portrét, ktorý potom napodobnil Ambróz Milánsky). Atanáz uzatvára, že „Sväté písmo, ktoré nám slúži ako učiteľka, a život Márie, Božej Matky, postačujú ako dokonalá méta a norma nebeského života“ (Ep. ad Virg. 124).

Najdôležitejší sýrsky cirkevný otec Efrém († 373) zaodieva lyrickými obrazmi a výrazovými symbolmi tradičnú náplň viery. Obdivuje Máriu, ktorú definuje ako „sestru plnú rozlišovania… poklad našich radostí“ (Hym. de Eccl. 46) v jej protikladnom postoji k Eve. Efrém ako prvý medzi cirkevnými otcami prepožičiava hlas osobným pocitom Márie pri kolíske jej Syna (Hym. de Nat. 5, 19-20). Efrém ako prvý hovorí o zjavení vzkrieseného Ježiša svojej Matke, ktorá sa raduje zo Synovho víťazstva (Com. Diat. 20-28).

Vyčnievajúce osobnosti kapadóckych biskupov na konci 4. storočia ovplyvnili nasledujúcu tradíciu v trojičnej, kristologickej a mariologickej oblasti: Bazil Cézarejský, Gregor z Nazianzu, Gregor Nysský.

Bazil Cézarejský († 379) uvažuje o Márii v súvislosti s vteleným Slovom: ako Božia Matka (Theotokos) ponúka Synovi svoje materské služby. Aby sa Boží Syn včlenil do ľudského rodu, bola potrebná Máriina vedomá a obetavá spolupráca: „ak sa bohonositeľské telo (theophóros sárx) nemalo vziať z Adamovej hmoty, na čo bola potrebná Panna?“ (Ep. 261,2). Bazil potvrdzuje Máriino panenstvo, pričom sa opiera aj o zhodu medzi veriacimi, ktorí „neakceptujú počúvať, že Božia Matka v určitej chvíli svojho života prestala byť pannou“ (Hom. in s. Chr. gener. 5).

Gregor z Nazianzu († cca. 390) azda ako prvý používa titul Theotokos ako bezpečné kritérium ortodoxie/pravovernosti: „Ak niekto neverí, že svätá Mária je Bohorodička (Theotokos), oddeľuje sa od božstva“ (Ep. 101). Gregor predbieha dogmu, ktorá bude definovaná na Efezskom koncile v roku 431. Proti Apollinárovi z Laodicey zdôrazňuje Gregor celistvosť Kristovej ľudskej prirodzenosti: „Z čistej panny / sa počína a rodí Boh / celý Boh a celý človek / aby ma celého spasil“ (porov. Poem. dogm. I, 10, 21-24). Aby uspôsobil Máriino panenské telo na počatie Božieho Syna, Svätý Duch do nej zasiahne, aby ju ešte predtým očistil na duši i na tele (Or. 38,13: Gregor akoby dopredu vytušil dogmu o nepoškvrnenom počatí Panny Márie). A okrem toho nám Gregor zanechal zaujímavé svedectvá o ľudovej viere a modlitbách adresovaných Márii, v ktorých sa prosí o jej ochranu a pomoc vo chvíli nebezpečenstva: porov. príklad panny Justíny (Or. 24, 9-11).

Veľký špekulatívny teológ a mystik Gregor Nysský († 394) kladie do paralely Máriin panenský pôrod a zrodenie Loga (Slova) z Otca pred všetkými vekmi: podobne ako Kristus svojím narodením neporušil panenstvo matky, tak ešte viac svojím zrodenín z Otca pred všetkými vekmi neuviedol do neho nejakú zmenu alebo „vášeň“ (Contra Eunom. III, 2,30): Máriin Syn je nový, dokonalý človek (Hom. I. de Rrs., PG 46, 616). Keď komentuje odpoveď, ktorú Mária dala anjelovi (porov. Lk 1,34), Gregor akoby predpokladal, že Panna Mária si predsavzala panenstvo (In nativ. Dom., PG 46, 1140). Vo svojich homíliách Gregor často siaha po apokryfoch (predovšetkým po Jakubovom protoevanjeliu), a keď rozpráva o živote Gregora Divotvorcu (Vita Greg., PG 46, 909-912), prináša aj – prvý raz v dejinách mariológie – rozprávanie o Máriinom zjavení.

Epifán zo Salaminy († 403) preberá paralelizmus Eva – Mária a tvrdí, že Mária je pravou Matkou žijúcich, pretože porodila Krista, život ľudí (Haer. 78,17-18). Okrem toho Epifán rozvíja mariánske myslenie aj v polemike proti heretikom antidikomarianitom a kollyridiánkam: Prví spomenutí popierajú trvalé panenstvo Márie, pretože tvrdia, že mala normálny manželský styk s Jozefom po Kristovom narodení, zatiaľ čo – oponuje Epifán – „nikdy sa nevyskytol niekto, kto by sa odvážil spomenúť svätú Máriu bez toho, aby ihneď doplnil titul ‚panna‘“ (Haer. 78,6). A Epifán následne dokazuje trvalé panenstvo Márie hojným počtom argumentov, ktoré pochádzajúc z Biblie, Tradície a rozumu (porov. Haer. 78). Druhé spomenuté – išlo prevažne o ženy – preukazujú Márii takmer božský kult, pričom ju adorujú a prinášajú jej dary, hoci ju majú len uctievať ako sväté stvorenie (Haer. 79,1-7). Epifán sa – ako prvý cirkevný otec výslovne – zaujíma o koniec Máriinho pozemského života, pričom zhromažďuje rozličné hypotézy (nevie sa, ako Panna Mária prešla zo zeme do neba, či zomrela, či bola pochovaná…). Epifán sa neodvažuje vyjadriť a uprednostňuje pohrúžiť sa do meditatívneho mlčania (Haer. 78, 11).

Slávny rečník a vyčnievajúci moralista, ovplyvnený antiochijskou školou, ktorá kladie dôraz na Kristovo človečenstvo, Ján Zlatoústy († 407) navrhuje Máriu ako príklad ženy, ktorá rastie v povedomí o Kristovom tajomstve a prekonáva ľudské slabosti (porov. Hom. Ioh. 20-21). Máriino panenské materstvo Zlatoústy považuje za tajomstvo, ktoré treba tajiť (Com. Is. 7,5-6) a ktorému možno uveriť len s vierou (Hom. Mt. 4,3).

Cyril Alexandrijský († 444) bráni Máriino božské materstvo a príslušný titul Theotokos na Efezskom koncile proti opačnému tvrdeniu Nestória († cca. 450).
Cyril zdôrazňuje v Kristovi jedinú hypostázu, hypostázu Slova, ku ktorej sa pripojilo telo. Tieto dve prirodzenosti, božská a ľudská, sú odlišné a dokonalé, uchovávajú si svoje charakteristiky, ale sú spojené v jedinej osobe, v osobe vteleného Loga/Slova. Vlastnosti a činy božskej prirodzenosti a ľudskej prirodzenosti patria rovnako jedinému Logu, Božiemu Synovi (communicatio idiomatum). Pretože ten istý Syn je zrodený pred všetkými vekmi z Otca a v čase z Márie, Mária môže byť definovaná ako Bohorodička (Theotokos), no tým sa nemyslí, že dala počiatok Synovmu božstvu, ale že ten istý Syn, narodený z nej podľa tela, je v rovnakom čase Božím Synom: ľudské telo vzaté z Márie je telom vteleného Loga (porov. Ep. 2 ad Nest., ACO I, 1,1, 25-28).

Naopak Nestórius vyznával „deliacu“ kristológiu: v Kristovi sú dve prirodzenosti a akoby dve relatívne samostatné osoby: Slovo a človek, ktoré sú spojené len vonkajším spôsobom, súhlasom (v prosopon): a preto Nestórius odmietal možnosť communicatio idiomatum. Podľa Nestória Máriu možno označovať len ako „matku človeka“, v ktorom prebýva božstvo, alebo ako „Kristorodičku“, ale nie ako „Bohorodičku“: teda Mária „neporodila Boha…, ale len človeka, ktorý je nástrojom božstva“ (porov. in ACO I,5,30).
Efezský koncil v roku 431 slávnostne potvrdil, že Mária je skutočná Božia Matka / Bohorodička, pretože dve Kristove prirodzenosti sú zjednotené nedeliteľne v jedinej osobe (ACO I,1,1, 26-42).

Pamätajme, že pod latinským slovným spojením communicatio idiomatum sa myslí vzájomná zámena vlastností (lat. idioma = vlastnosť, ktorá niekomu patrí). Communicatio idiomatum znamená, že vlastnosti, ktoré prislúchajú Kristovi ako človekovi, možno vypovedať o Kristovi ako Bohu a naopak. Toto pririeknutie vlastnosti je možné preto, lebo božská a ľudská prirodzenosť sa v Kristovi spájajú do jednej osoby Božieho Syna. Teda zámena sa môže diať len cez Kristovu osobu, nie priamo medzi jeho dvoma prirodzenosťami.

Na Západe

Na Západe má mariánske myslenie svoj charakteristický rys: je citlivejšie na problémy človeka, venuje väčšiu pozornosť Máriinej „osobe“, uznáva v nej úplnú svätosť a dokonalý etický vzor, ukazuje jej vzťah s Cirkvou.

Rozhodný odporca ariánov Hilár z Poitiers († 367) verí, že „Boží Syn sa narodil z Panny a Ducha Svätého pre spásu ľudského rodu“ (De Trin. 2,24): Mária teda plní nevyhnutnú úlohu v pláne spásy. Máriu posvätil a posilnil Duch Svätý, ktorý na ňu zostúpil (De Trin. 2,26). Máriino slávne panenstvo vysvitá z uskutočnených proroctiev a zo správne vysvetlených evanjeliových pasáží (porov. Com. Mt. 1,1-4).

Jeden z najdôležitejších predstaviteľov západnej mariológie Ambróz Milánsky († 379) ukazuje hlbokú úctu k Márii, a to pre jej špecifickú úlohu v tajomstve vykúpenia a pre jej príkladnosť kresťanského života. Z dogmatického hľadiska Ambróz zdôrazňuje tradičnú doktrínu Cirkvi: „Kristus je zrodený z Panny, aby ľudia uverili, že pochádza od Boha“ (De fide 5,54). Z eticko-spirituálneho hľadiska Ambróz každým argumentom nástojí na Máriinom trvalom panenstve, pričom reaguje proti nactiutŕhačom. Mária vyžaruje čistoty a krásu cností, je vzorom počúvania a pozornosti na Božie slovo, je vzorom starostlivej lásky k chudobným (De virg. 2,6-15), delí sa so Synom o bolesť mučeníctva, keď prejavuje odvahu pod krížom (De inst. virg. 6,49; Exp. Lc. 129). Z ekleziologického hľadiska Ambróz ako prvý na Západe ustanovuje typologický paralelizmus medzi Cirkvou a Máriou: ako Mária, tak aj Cirkev je pannou a matkou (Exp. Lc. 2,7), a každá duša môže zrodiť vo viere Krista a ukazovať ho podľa Máriinho príkladu vo svojom živote (Exp. Lc. 10,24-25).

Erudovaný mních, prekladateľ a exegéta Hieronym († 420), ktorý je ostrý a hryzavý v polemikách, trvá na trvalom panenstve Márie proti popieračom (heretikom Helvídiovi a Joviniánovi), pričom sa odvoláva na biblické a filologické argumenty, na argumenty slušnosti a mlčania evanjelií (Adv. Helv. 4-8; Adv. Iovin. 1,32). Hieronym vysvetľuje, že „prvorodený“ znamená „narodený ako prvý“, a nie že potom nasledovali ďalší súrodenci (In Mt. I,1,25), a že v Ježišových „bratoch“ sú označení „bratanci“ (In Mt II, 12,45 a Adv. Helv. 14-15). Hieronym verí, že aj Jozef – nie starý vdovec, ako si vymýšľajú apokryfy, ale robustný mladík – zostal panicom (Adv. Helv. 19). Svoje tvrdenie Hieronym využíva na zdôraznenie nadradenosti panenského stavu nad manželským stavom (Adv. Helv. 20). Hieronym ukazuje Máriu ako vzor panenského života z dôvodu jej osobnej svätosti (Ep. 22,38), zvlášť pre tých, ktorí meditujú Božie slovo (Hom. De nativ.).

Najväčší spomedzi latinských cirkevných otcov Augustín († 430) ponúka hlboké intuície a perspektívy na mariánskom poli a úzko spojil Máriu s tajomstvom Krista a Cirkvi. Augustín, ktorý háji absolútnu nezaslúženosť milosti proti pelagiánskym heretikom, uznáva, že Mária je po Kristovi v centre božského predurčenia, ktoré ju vybralo a darovalo ľudstvu ako čistú milosť (In Ioh. 8,9; Serm. 69,3,4). Zatiaľ čo ľudstvo je nakazené prvotným hriechom, pretože prichádza na svet skutkom žiadostivosti, Kristus bol od neho uchránený skrze svoje panenské počatie (Serm. 214,6; Ep. 187,31). Ako Božia Matka a Panna je Mária celá svätá, vylúčená z akejkoľvek poškvrny osobného hriechu (De nat. et. gr. 36,42), nielen v dôsledku svojho úsilia, ale hlavne skrze Božiu milosť, a nebola vydaná moci diabla následkom svojho narodenia (Op. imp. c. Iul. 4,122). Mária venovala svoje panenstvo Bohu istým druhom predsavzatia alebo sľubu už pred Zvestovaním Pána (Serm. 186,1 a 291,5). Máriina veľkosť spočíva hlavne v tom, že bola Kristovou učeníčkou (Mária nie je blaženejšia preto, lebo bola Kristovou matkou, ale pretože bola Kristovou učeníčkou: Serm. 72A, 7 = Denis 25,5), že plnila Božiu vôľu (In Io. 10,3), že dala svoje materstvo do služby viery a lásky (De virg. 3,3). Podľa Augustína vzťah Mária-Cirkev sa prejavuje v rovine inklúzie („Mária je súčasťou Cirkvi, jej svätým údom, najvynikajúcejším údom“: Serm. 72A,7 = Denis 25,7), v rovine podobnosti (Mária porodila Krista a Cirkev rodí deti duchovne skrze sviatosti: Serm 72A,7 [= Denis 25,7] a 192,2), v rovine kooperácie a príkladnosti (Mária svojou láskou spolupracuje na zrode detí Cirkvi: De virg. 6,6).

Lev Veľký († 461) je hlavným protagonistom Chalcedónskeho koncilu, kde prostredníctvom svojich zástupcov autoritatívne a účinne zasiahol proti monofyzitickej heréze, ktorú obhajoval Eutyches (tento mních tvrdil, že v Kristovi po vtelení bola len jedna prirodzenosť, božská prirodzenosť, ktorá absorbovala ľudskú prirodzenosť). Lev vysvetľuje, že Kristus tým, že sa narodil zázračným panenským spôsobom z Matky, „prijal jej ľudskú prirodzenosť“ (Ep. 28,4), a tak „skutočnosť a pravdivosť Kristovho tela vychádzajú a pochádzajú z Máriinho tela (Ep. 28,1). Ježišovo narodenie z Panny je predobrazom nášho duchovného zrodenia v krste (Serm. 24,3): v obidvoch prípadoch je účinnou príčinou Duch Svätý (Serm. 29,1). Lev nás ďalej pozýva kontemplovať Máriinu „obdivuhodnú vieru“ predovšetkým v tajomstve Zvestovania Pána (Serm. 26,1).

Prvé štyri ekumenické koncily

Ekumenické koncily boli významnými chvíľami pre Cirkev, pretože potvrdili vieroučné pravdy, ktoré všetci veriaci majú vyznávať, a odmietli herézy.

Prvé dva koncily (v Nicei v roku 325 a v Konštantínopole v roku 381) definovali božstvo Krista a Svätého Ducha, pričom vyvrátili ariánov a pneumatomachov. Dva nasledovné ekumenické koncily (v Efeze v roku 431 a v Chalcedóne v roku 451) pojednávali kristologické otázky, pričom uznali Kristovo dokonalé božstvo a dokonalé človečenstvo proti nestoriánom a monofyzitom.

Pretože Máriina osoba je pevne spätá s Kristovou osobou, na konciloch nechýbajú výslovné odkazy na jej úlohu matky. Prvý koncil sa ohraničil na definovanie, že Kristus „sa vtelil a stal sa človekom“ (Conciliorum Oecumenicorum decreta =COD 5), pričom na Máriu narážal implicitne. Na druhom ekumenickom koncile sa doplňuje: „A vtelil sa z Ducha Svätého a Márie Panny“ (COD 24): teda explicitne sa uvádza Máriina materská úloha, vkladá sa jej meno do vyznania viery a označuje sa ako Panna. Na treťom ekumenickom koncile je Mária vyhlásená za „Bohorodičku“ (Theotokos), pretože je matkou Krista, jedinej božskej osoby, v ktorej sú nedeliteľne spojené dve prirodzenosti (COD 41-42). Na štvrtom ekumenickom koncile sa vyhlasuje, že jeden a ten istý Syn, Kristus, je jednej podstaty s Otcom skrze božstvo a jednej podstaty s nami skrze človečenstvo, pretože sa narodil z Márie Panny a Bohorodičky pre našu spásu (COD 86): Mária teda garantuje autentickosť Ježišovej ľudskej prirodzenosti, ktorá zostáva odlišná od božskej prirodzenosti aj po tom, čo sa spojila s osobou Slova (Loga).

Záverečné obdobie éry cirkevných otcov

Vo svojom poslednom období patristická mariológia preberala a rozširovala tradičné prvky, ktoré sa týkali zvlášť Máriinej osoby a jej vznešených cností. Prekvitala homiletická literatúra, ktorá vyvyšuje Božiu Matku. Šírili sa prvé mariánske sviatky. Rozvíjal sa kult a úcta k Panne. Na Východe sú politická a náboženská moc úzko späté. Na Západe sa pod tlakom invázií rozpadlo Rímske impérium a vznikli románsko-barbarské kráľovstvá. Avšak Východ i Západ boli jednotní v chvále a úcte k Márii.

Na Východe najväčší grécky hymnograf Roman Sladkopevec (cca. † 560) zhmotňuje v poetickej forme svoju úprimnú úctu k Panne Matke: je fascinovaný veľkosťou tajomstva Márie, významnej svedkyne Kristovho vtelenia a jeho dokonalej učeníčky. Sladkopevec zdôrazňuje najvýznačnejšie chvíle Máriinho života s Kristom (Zvestovanie, Narodenie, Predstavenie v chráme, Svadba v Káne, prítomnosť pri Ukrižovaní). Zachytáva jej autentické ľudské postoje a predovšetkým ju ako prostredníčku ľudského rodu prosí o príhovor (Hym. Nat. II, 11).

Slávny hymnus Akathistos od anonymného autora (5. – 6. stor.) je skutočne majstrovským dielom, ktoré oslavuje Máriu ako Bohorodičku, pannu, nevestu a pomocníčku kresťanského ľudu.

Novým mariánskym prúdom, ktorý bol široko rozvíjaný, je Máriinho „zosnutie“ (na Západe nanebovzatie): prvý príklad predstavuje Homília o nanebovzatí od Teotecna z Livie (6.- 7. stor.), ktorý používa aj biblické a dogmatické argumenty, aby zdôvodnil slávne do neba vzatie Márie s dušou i telom. Modest Jeruzalemský († 634) vo svojej slávnej Homílii o zosnutí tvrdí, že Máriino telo, pretože bola Božou Matkou, nepoznalo rozklad. Spis Život Márie, pripisovaný Maximovi Vyznávačovi († 662), opisuje narodenie Panny, hlavné udalosti spojené so životom Krista a nakoniec jej „zosnutie“ a prenesenie, a uzatvára sa prosbou k Božej Matke. Byzantská tradícia nanebovzatia sa vyjadruje vo veľkých otcoch 8. storočia: Germán Konštantínopolský († 733), ktorý podporuje mariánsku zbožnosť a kult svätých obrazov/ikon, rozvíja náuku o Máriinom prostredníctve a Máriino nanebovzatie považuje za korunováciu božského materstva (Hom. I in dorm.); Andrej Krétsky († 740), ktorý vykresľuje Máriu ako Božiu vyvolenú a vylučuje rozklad jej tela (Hom. II in dorm.); Ján Damaský († 749), ktorý oslavuje Máriu ako „milostiplnú od počatia“ (Exp. Fid. IV, 14), chváli jej slávne „zosnutie“ a jej účinné nebeské prostredníctvo (Hom. I in dorm.).

Na Západe nám Gregor z Tours († 594) podáva prvé svedectvo o Máriinom nanebovzatí (Mirac. lib. 1,4) a rozpráva o zázračných udalostiach, ktoré sa pripisujú zásahu Božej Matky (Mirac. lib. 1,9); veľký latinský básnik Venantius Fortunatus († cca. 600) obdivoval Pannu, definovanú „nový kvet zeme, ktorý nebo pestuje zhora“ (In laud. S. Mar. 204), oslavovanú ľuďmi i anjelmi, predpovedanú starobylými prorokmi (In laud. S. Mar. 3-8). Fortunatus pripomína jej príspevok k vykúpeniu (In laud. S. Mar. 119-126).

Izidor Sevilský († 636), osobnosť veľkého rozhľadu, dával značný priestor mariánskej náuke. Výslovne hovoril o trojakom význame mena Mária („Osvietiteľka“, „Hviezda morská“, „Pani“: Etym. 7,10,1). Izidor doplnil k menu Mária rozličné tituly inšpirované Bibliou (zavretá záhrada, zapečatený prameň, Pánova Matka, Boží chrám, Svätyňa Ducha Svätého: De ortu et obitu patr. 111). Tieto tituly boli neskôr znovu premyslené teológiou a spiritualitou. Len všeobecne sa Izidor zmieňoval o závere Máriinej pozemskej existencie (Izidor sa prikláňal skôr k prirodzenej smrti: porov. De ortu at obitu part. 112). Izidor vykresľoval Pannu Matku ako vynikajúcu postavu Cirkvi pre jej materstvo a panenskú plodnosť (Quaest. in Gen. 2,18; Alleg. 139). Veľmi ovplyvnil vizigótsku liturgiu, ktorá sa vyznačovala značnou prítomnosťou mariánskeho prvku.

Ildefonsus Toledský († 667), oduševňovaný hlbokou úctou voči Márii, neohrozene bráni jej panenstvo, pričom sa opiera o Písmo a Tradíciu a zdôrazňuje mimoriadnosť tohto zázraku (Libell. de virg. X,5; XI, 11). Ildefonsus sa viackrát obracia na Božiu Matku, aby dosiahol milosť, a zasväcuje sa jej ako „sluha“ v úplnej oddanosti (Libell. de virg. XII, 2.7).

V poslednom období cirkevných otcov teda došlo k mimoriadnemu rozkvetu mariánskej literatúry, predovšetkým v homiletickej oblasti: príslušní cirkevní otcovia venovali veľkú pozornosť historickej postave Márie, obdivovali jej morálnu veľkosť, vykresľovali ju ako vzor, ktorý treba napodobňovať pre praktizovanie evanjeliových cností, apelovali na jej nebeskú úlohu „slávnej Panej“. V tomto patristickom období sa veľmi rozvíjal mariánsky kult.

Cirkevní otcovia tým, že sa stali vykladačmi viery Božieho ľudu a jeho zbožnosť usmerňovali k triezvym a vyváženým formám, jasne demonštrovali svoju lásku k Panne Božej Matke.

Zdroj: M. Maritano, Maria, in: Letteratura patristica, San Paolo 2007. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.